Súčasnosť našej obce
ÚVOD:
Milí rodáci,vážení návštevníci.Obdržali sme od našho rodáka pána Dušana HIRČU článok,ktorý vierohodne a s vysokou profesionalitou mapuje dôvody,prípravy,priebeh a dôsledky vysídlenia nielen našej obce,ale i ďalších šesť dedin z povodia hornej Cirochy na čele so zatopenou Starinou.V uvedenom článku su z časti poodhalené aspekty prípravy nielen úzenia,ale pôvodného,predovšetkým rusinského obyvateľstva na vysťahovalectvo.S poľutovaním musime konštatovať,že ani my dedi svojích rodičov a vnúci našich dedov niesme tak celkom bez viny.Zanechali sme totiž svojích rodičov a starých rodičov na ták závažne rozhodnutie samotných.Naša môžeme ju smelo nazvať i “stratená” generácia,keď po vojne dostala možnosť študovať,tak sa rozprchla na všetky strany ba i za hranice.A na všetku tú lopotu i drinu sme ponechli naších rodičov a dedov samotných. Bolo to veľmi pekne a pohodlné prísť ráz za rok na návštevu, stretnuť starých ale i mladých známych. Pospominať v našej obľubej “Hospudce u Hřbitova” či “Bakaliji” alebo “Hoteli Kopriva”na mladé roky,frajerky,školu a hry mladosti.Alebo mladým bývajúcim v Snine mať v Ruskom špajzu a to ešte s importom proviantu pod dvere bytu v bytovke.Treba sa tak trošku vžiť do ich situácie. Decka sa vytratili,roky pribuli síl rapidne ubudalo.Ano je pravda,že Ruské menuselo byť vysťahované,ale …
Spozdravom redakcia
Vážení rodáci,
po rozhovore s nemenovaným pánom mojím spolužiakom,sme sa rozhodli doplniťstránku”Súčasnosť.”
Pretože sa je treba odraziťo nejakého dáta,tak sme za základ vzali 70-té roky minulého storočia,v čase keď sa vo vodohospodárskom výskume rozhodovalo na ktorom mieste sa postaví priehrada na pitnú vodu pre okresy Východného Slovenská,ktoré de facto i de jure trpeli veľkým nedostatkom kvalitnej pitnej vody pre vtedy rozvíjajúce sa mesta Prešov a Košice.Tento rozvoj šiel ruka v ruke s rozvíjajúci sa výrobnými vzťahmi,budovaním nových fabrík a prevádzok pre zamestnanosť obyvateľstva čo spôsobilo masový odliv obyvateľstva z dedín. Problémy s bývaním sa vyriešili niekedy z dnešného pohľadu až nezodpovednou výstavbou panelových bytov, problém napojenia na vodu to však nevyriešilo tento ostal,neboli zdroje.Z tohto dôvodu na príkaz straníckych orgánov vedci a plánovači národohospodárskeho procesu začali skúmať vhodné územia. Bolo jasné,že bude treba aj presťahovať niektoré dediny, preto sa pristupovalo na lokality, kde by tento počet bol čo najmenší, ale aj odpor voči presťahovaniu relatívne prekonateľný.
Voľba padla na skúmanie dvoch riek a to rieky UDAVA a CIROCHA,ktorá vyšla s pomysleného súboja víťazne na žiaľ všetkých nás,ktorí sme tam bývali. Do úvahy boli brané mikrobiologické, bakteriologické a takzvane humusovité zanášanie koryta rieky.Po konečnom rozhodnutí o umiestnení priehrady na pitnú vodu v Starine nasledovala „STAVEBNÁ UZÁVERA“ v siedmich obciach, ktoré bolo nutné pre vybudovanie vodného diela vysťahovať, aby čím viac znížili náklady na budúce čistenie vody a tak za pomoci medvedej služby niektorých miestných obyvateľov,ktorých zámerne nebudeme špecifikovať a ktorým boli prednostne vykonané odhady na domy v dvojnásobnej cene akú dostali ostatní bežní ľudia,čo však tiež predstavovalo iba zlomok skutočnej hodnoty stavby. Začalo obdobie masírovania mozgov obyčajných ľudí. “Načo sa tak trápiť v týchto skalách a vrchoch aj tak nás tu nič dobré nečaká, pozrite na tých, ktorí odišli skôr do Sniny ako sa majú a ako vy.”Bola to pravda,vtedajší režim sústreďoval v mestách výrobné kapacity,za pracou ľudia museli cestovať autobusom.To,že vo veľkých mestách cestujúci za prácou v MHD strávia viac času, nepadlo ani slovo. To do scenára nezapadalo. Týmto spôsobom ani nebol nejaký veľký odpor voči vysťahovaniu. Poniektorí si síce poplakali,ini hovorili,že to už malo byť pred 20-timi rokami.Takými a podobnými spôsobmi došlo k naštartovaniu vysťahovaleckej kataklizmy.
Tu je treba povedať, že väčšinou ľudia veľmi ťažko opúšťali svoje rodisko a bydlisko a po presťahovaní to bolo najviac vidieť na tej najstaršej generácií, ktorá sa dá povedať do roka a do dňa v postate vymrela, ako staré stromy, ktoré aj keď presadíte s koreňom, no ten vlásočnicový koreňový systém ostane v rodnej hrude zeme. Niektorí 60 až 65 roční, ale aj mladšie ročníky začali holdovať alkoholu jednalo sa o takých ľudí, ktorí v blízkej minulosti dvakrát otočili korunu v rukách než by ju neuvážene použili. Boli to gazdovia, ktorých sam život naučil najlepšej ekonómií, ale tato psychická zaťaž im zlomila nielen srdce, ale aj normálne rozmýšľanie. Aby čím skôr sa na rodný kraj zabudlo,museli padnúť aj naše „CERKVI“pri ktorých by sa mohol ľud stretávať. Vtedajší mocní tohto sveta sa prerátali. Dnes na pôvodných miestach cerkví vyrastajú drevené prístrešky nad oltárom, kde sa aj naďalej zachováva viera našich otcov, dedov a pradedov v Trojjediného Boha Otca, Syna a Ducha Svätého.Rodáci sa tam raz ročne cez takzvané odpusty(byvale chrámové sviatky) s veľkou radosťou i bolesťou v srdci stretávajú a sľubujú si,že ak milosrdný Boh dovolí,tak o rok sa zídeme zase.
Chvályhodné je, že vznikajú Občianske iniciatívy, Urbárska spoločnosť,Poľovnícke združenie a existujú vlastníci domény s myšlienkou založiť túto internetovú stránku.Vďaka i pani Girovej/Košutovej/za jej knižnú prvotinu „Rodné hniezdo“o svojej žiaľbohu už iba bývalej rodnej obci v ktorej rozpráva príbehy našej mladosti. Srdečná vďaka všetkým týmto nádherným statočným ľuďom za ich postoj a prácu.I keď nás vietor ako semená rastlín zavial do rôznych kútov tohto sveta na ten najkrajší sa zabudnúť nedá.Hoci v mladosti sme k udalostiam oných dní boli ľahostajní , dnes po rokoch je stále viac a viac ťažšie na srdci,ako v úvodnej pesničke, „plačuť oči“.
Pri pohľade na stránky foto galérie spomíname svoju mladosť, kde bolo prvé „RANDE“, prvý nesmelý bozk, kradmé dotyky rúk, a neopísateľný pocit, ktorý sa pri spomienke dostaví znova a znova, najprv čaro, potom smútok a aj vyronená slza za svojím rodným krajom. Krajom ktorý v lete voňal senom a vlastným potom,zniel spevom dievčat hrabajúcich seno v Beskydach a završený sladkou únavou večer po umytí sa v čistom potoku, ktorý bol tak čistý a priezračný, že sa stal osudným tisícom ľudí.Kraj vrchov, malo úrodnej pôdy, kde sme od 5-tich rokov pásavali dobytok,bájky deda Špeťucha (Diňalkovoho) a ďalších dospelých,ktorý občas s nami deťmi boli pri pastve dobytka.Vzhľadom k tomu,akí u nás žili ľudia dovolím si tvrdiť že sme nažívali v šťastí a spokojnosti.Pretože sme boli všetci rovnako majetní a teda bez závisti,ktorá dnes zožiera svet.
K neodmysliteľnému koloritu nášho Ruského patrili sviatky,či už Vianočné,alebo Veľkonočné s maľovanými vajíčkami, spevom dievčat takzvaným„kačkaním“,ale aj sviatok Juraja,kedy sme menili bránky,oplotenia či vystrajali iné pestvá patriace k mladosti.Dlhé zimné večery,večurky,priadky,vyšívanie,driapanie peria ešte pri sviečkach.A znovu vyznanie starších ľudí zo spomienok,ktoré si uchovali z rozprávania svojich dedov,až z toho niekedy behali zimomriavky po tele. Veľké množstva snehu, radosť žiakov,navštevujúcich základnú školu vo Veľkej Poľane zo zafúkania autobusu či buldozéra,ktorý sa pokúšal sprejazdniť cestu.Ohromné lyžovačky a sánkovačky.Tradične zimné práce ako vozenie hnoja pre založenie novej úrody,výroba porísk do motýk, hrable,metly,pletenie košov na zemiaky,ale aj výpletov na celý voz.
V starých domoch,ktoré nie sú iba na ukážku mladej generácií sa týždenne vymazavala podlaha hlinou.Patrila tu i výroba župy(ketic) respektíve šindľov,aby sa dom pred Veľkonočnými sviatkami nielen vymaľoval,ale aj inak zveľadil pokiaľ to bolo treba.V Ruskom to bol jeden z najkrajších sviatkov.Prebúdzala sa jar,po dvoroch cupitali nové prírastky ako čerstvo vyliahnuté kuriatka či veselo podskakujúce kozliatka a barančeky.Prípravy na túto ročnú dobu započali už v zime vyšívaním „porťat” na košíky v ktorých sa na Velykdeň posväcovali jedla.Ráno na Voskresnej utrení mohutne,za hlaholov dovtedy zaviazaných zvonov zaznelo “Christos Voskres“.Pravda, príprava na tento najvyšší kresťanský sviatok započala sedem týžňovým pôstom očisťovania tela,ale aj duše zavŕšený“velikonnou spoviďou.“Deti vtedy,čo bolo v Ruskom zvláštnosťou sme sa tešili na darčeky na Velikonnú nedeľu poobede pri cekvi od krstných rodičov.Na jar,si už gazdovia pripravovali náradie,vozy a pluhy. Po jarných prácach nasledoval plynulý prechod do leta,takzvaných „sinokus“ a jesenného zberu úrody.Deti od veku 5 rokov boli rodičom nápomocní pri pásení dobytka.Tento malebný kolobeh narušila správa o sťahovaní pre výstavbu vodárenskej nádrže Starina na pitnú vodu.U jedných to bol plač u druhých škrípanie zubami aj napriek tomu čo som povedal v úvode sa nikto ľahko nelúčil s rodnou hrudou.Obdivuhodným prejavom lásky ku svojmu rodisku a domovu je vzoprenie sa vtedajšej moci, pani Máriou Kriškovou-Chabaľčinou.Keď menovanej pani oznámili,že ju budu zajtra ráno deložovať,v to ráno ju na prahu vlastného domu našli mrtvu-zo žiaľu jej puklo srdce.”Česť jej večnej pamiatke“.
V súčastnosti rozhodnutím štátnej správy bez súhlasu pôvodných obyvateľov a vlastníkov pôdy je tu zriadený Národný park Poloniny z najvyšším 5.stupňom ochrany tzv. Jadrové územie.Ku vstupu na svojú otčinu a pozemky je potrebné povolenie ale iba pre obyvateľov,ktorí boli vysťahovaní.Mocní tohto demokratického sveta nepotrebujú nič,môžu zbierať i lesné plody a huby za čo rodákom vysťahovalcom hrozí pokuta.Boli tam na chov importované zubry,ktoré tam nikto ako pôvodnú zver,ani z rozprávania prarodičov vo svojom vedomí nemá. Tak opäť,ako to už na Slovensku býva namiesto toho,aby táto oblasť slúžila verejnosti prípadne žiakom na vyučovanie.Žiadalo by sa umožniť pôvodnému obyvateľstvu voľný prístup k návšteve svojej rodnej hrudy,pietných miest aj k prípadnému vyroneniu slzy nad svojou kataklizmou a kataklizmou svojich rodičov.Národný park a to nielen v oblasti Ruského v sučastnosti slúži zamestnancom parku a iným privilegovaným na oddych,ktorí si nerušené ticho a spev vtákov nevedia vynachváliť.
Preto sa „PÝTAM a čo my ostatní“